Starý svet je mŕtvy. No zaznievaju hlasy aby sa vrátil. Na starom svete bolo niečo krásne, ale to je na takmer všetkom. Ale ak sa vytratil, treba sa pýtať aj prečo... a aký bol. Ja osobne ho nepoznám, nezažil som ho. A stále sa mi vynára otázka... aký vlastne bol? A čo pod týmto pojmom chápať.
Starý svet, alebo svet pred nami. Bol to svet tradícií, etiky a pre mňa aj uniformity. Na mnoho vecí existovala určitá, časom ustálená podoba. Bol to (a ešte stále to je) vlastne svet fráz, zvykov, tradícií, ale aj predsudkov. Mnoho pekných vecí, ktoré sú pre dnešok príznačné, kedysi nemohli byť akceptované. Prečo? Ťažko povedať.
Niekedy zaznievajú hlasy, že so starým svetom sa vytráca aj slušnosť. Nad tým sa dá polemizovať. Pre niektorých sa vytracia, no podľa mňa mení svoju podobu. Ťažko je teraz povedať, či k lepšiemu alebo k horšiemu. V hlave mi stále znie myšlienka z Piatej Hory (dobrá kniha od Paula Coelho)...
Čo sa mi páči na novom svete? Jeho variabilita, mnoho spôsobov ako žiť, ako niečo urobiť, dokázať. Inač povedané sloboda, sloboda, že nie sme viazaný tradíciami predošlých generácii. Sloboda, že sa môžeme rozhodnuť pre to, ktorou cestou sa vydať. No sloboda znamená aj určité pravidlá, ktoré treba dodržiavať, sloboda znamená výber, ale výber, ktorý neubližuje. A na Novom svete je smutné práve to, že mnohý nechápu slobodu.
Právo na výber - v dnešnej dobe častý argument. Ale nesmie ubližovať. Máme právo si vybrať ako žiť. Máme pravo sa rozhodnúť... medzi Starým a Novým svetom. Nenechajme zaniknúť Starý svet, pretože je súčasťou nás a Nového sveta. Máme právo si vybrať... tak prečo nevyberieme to najlepšie zo všetkého... a urobíme Nový svet krajším.
Prečo sa svet zmenil? Pretože musel. Prečo sa zmenila slušnosť? Pre to isté ako svet.
Pretože ak zastaneš na svojej ceste, vždy príde niečo čo ťa zrazí na kolená, aby si mohol vstať a pokračovať v ceste.
Komentáre
...aj napriek zaujatosi článku...
V podstate si vystihol
Nejdem to tu rozoberať, ale v tvojej úvahe sú napzaj zaujímavé postrehy, ktoré s Toflerom dobre korešpondujú. Hlavne ide o zásadný rozdiel medzi kolektivizmom priemyselnej vlny a individualizmom nastupujúcej vlny.
K tej slušnosti: máš opäť pravdu. Ľudia sa nemenia, iba rovnaké schémy napĺňajú aktuálnym obsahom. Tak napríklad v prednovembrovom období hral u nás v živote ľudí významnú úlohu štát. Bol to sociálny štát, teda jeho úloha pripomínala vzťah rodiča, ktorý sa stará o svoje deti. Deti mali právo na byt, na zamestnanie, na zdravotnú starostlivosť a mnoho iných vecí. Ľudia neboli slušnejší ako dnes, pretože tá slušnosť sa mala orientovať na vlastný štát, voči ktorému sme všetci vystupovali ako jeho živitelia. Ľudia to však tak nechápali. Obiehalo zľudovelé úslovie: kto neokráda štát, okráda vlastnú rodinu. Ľudia voči sebe boli slušnejší ako dnes, pretože vlastne neboli konkurentmi. Zato boli neslušní voči paternalistickému ekonomickému systému. Za tie isté peniaze robili, čo najmenej, pretože ich nebolo možné jednoducho prepustiť z práce. Zo spoločných zdrojov skoro každý kradol. Vlastne sa to ani za krádež nepovažovalo. Ak niekto z ukradol zo svojho pracoviska materiál a použil ho na vlastné ciele, bolo to odsudzované oveľa menej, ako keď ukradol susedovi rohožku spred dverí. Pritom si, pochopiteľne, neuvedomoval, že tým okráda celú spoločnosť.
Socializmus jasne ukázal, že niečo ako kolektívna zodpovednosť síce existuje, ale je to ďaleko slabší motív, ako zodpovednosť individuálna. Nedá sa na ňom dlhodobo postaviť organizácia spoločnosti. Je to definitívny krach humanistickej utópie: sloboda, rovnosť, bratstvo. Ja vždy hovorievam, že humanizmus je najnešťastnejšou kresťanskou sektou.