Clovek by mal vediet obetovat nieco. Nieco zo svojho pre dobro druhych. Niekedy staci usmev, kratka chvilka z dnes uz vzacneho casu, par korun. Niekedy tak malo staci na to, aby to inemu aspon trosku sprijemnilo zivot. No vacsina ludstva sa uz davno vydala cestou egoizmu. Clovek caka od druhych, aby obetovali pre nho nieco zo svojho, ale on to pre inych neurobi.
Niekedy naozaj staci malo, usmevom na ulici petesite neznameho cloveka a on snad niekoho ineho. Alebo chvilka rozhovoru moze pomoct zlepsit naladu a vztah k danej osobe. Par korun pomoze zobrakovi (ak ich naozaj vyuzije dobre, ale to uz je o inom).
My, ludia, casto nevieme ani odplacat obetu druhych. Mnoho rodicov obetuje pre deti vsetko, vratane svojho pokoja, zdravia a mnoho rokov zivota. A deti? Tie k nim niekedy neprejavia cit, daju ich do starobincov a vsetky vztahy obmedzia len na par navstev na sviatky len aby sa nepovedalo.
Niekedy sa stava, ze ak obetujem nieco naviac, moze mi to priniest viac v buducnosti, alebo zmensit buduce problemy. (Kjotsky dohovor - USA ho odmietlo, cize neznizia produkciu exhalatov, a to moze mat zle nasledky v buducnosti na stav atmosfery)
A tak zamyslime sa nad sebou, ci takto vedie cesta dalej. Ak sa nenaucime nieco obetovat, mozeme vela stratit.
Komentáre
paradox
O najväčšej obeti.
Aj kresťania sa správajú egoisticky. Zdá sa mi, akoby očakávali, že iní (napr. moslimovia) sa zrieknu svojich preludov a ilúzií, ale na svoje ilúzie nedajú dopustiť.
Mnoho kresťanov by bolo prekvapených, keby zistili, koľko strácali počas viery...a že aký krásny život im utekal popod prstami pri modlení.
Milý Sargon 666.